Spisovateľ v pasci politiky

1. 4. 2019 / Igor Daniš

(K  90. narodeninám Milana Kunderu)

Milan Kundera neustále vzbudzuje a stále asi bude vzbudzovať dilemu, či je český alebo francúzsky spisovateľ. Kam ho zaradiť? On sám to vyriešil tým, že francúzske preklady česky napísaných románov a hier označil za rovnocenné k českým originálom (rovnaká autenticita), a želá si, aby bol radený medzi francúzskych spisovateľov. Má to racionálny podklad. Avšak jeho český pôvod, témy a štýl sa nedajú ignorovať, odtrhnúť od Česka. Druhá otázka, ktorú si kladieme v Česku a Slovensku je, prečo sa nevrátil po roku 1989 do Československa, resp. Česka. On sám to v doslovoch k svojim česky vychádzaným románom vo vydavateľstve Atlantis vysvetľoval tým, že aj keď sa chcel vrátiť, nebol schopný opäť vymeniť domov. Uviedol ďalej, že by sa musel vracať k českým otázkam, diskusiám a dal preto radšej prednosť preto svojej spisovateľskej budúcnosti, ktorá sa kráti. Je to logické vysvetlenie. Kundera bol v 80. a 90. rokoch doslova literárnou, intelektuálnou a umeleckou celebritou. Čelil by neustálemu dotieraniu obdivovateľov, čitateľov, bývalých známych, kamarátov a médiám. Pýtali by sa ho na všetko možné od literatúry, cez život vo Francúzsku, na dopady jeho románov, hodnotenia iných spisovateľov a ich diel až po aktuálnu politickú situáciu, názory na konkrétne politické riešenia a konkrétnych politikov. S písaním by sa musel asi na čas rozlúčiť. Jeho normálny život v Česku by bol po dlhší čas nemožný. Nakoniec ani Josef Škvorecký so Zdenou Salivarovou, aj keď neboli také svetové hviezdy ako Kundera sa do Česka natrvalo nevrátili a svoj domov si ponechali v Kanade.


Navyše, Milan Kundera bol zbavený československého občianstva v roku 1978 a dodnes mu nebolo prinavrátené. Je to zvláštne, divné, pozoruhodné. Má on požiadať o občianstvo? Nevyznám v týchto záležitostiach. Premiér Babiš na stretnutí s Kunderom a jeho ženou v novembri minulého roka otvoril aj túto tému, ktorú oni moc nekomentovali, iba podotkli, že s tým môže byť spojené veľa papierovania. Mnohí si myslia, že nemá o navrátenie občianstva záujem. Avšak Josef Brož pred piatimi rokmi v Literárních novinách v recenzii ku Kunderovmu poslednému románu  Oslava bezvýznamnosti naznačil niečo iné.


Kundera je spisovateľ, ako aj iní českí a slovenskí spisovatelia, z malej krajiny, provincie. Spisovateľ z malého národa alebo z malej jazykovej skupiny musí osloviť a uspieť vo svojom malom spoločenstve, kde prirodzene nachádza menej spriaznených čitateľov. Je rozdiel, keď spisovateľa prečíta v päťmiliónovom národe tisíc čitateľov alebo v päťdesiatmiliónovom päťtisíc čitateľov. Ale tieto relatívne čísla neplatia úplne. Vo väčšej kultúre je síce väčšia konkurencia, ale na druhej strane je viac vzdelanejšia, pretože rozvoju vzdelania a inteligencie, prekladom rozborom a interpretáciou diel sa venuje viac ľudí. To rozširuje rady vzdelancov. Pri hlbších dielach, kladúcich nároky na vzdelanie a inteligenciu, prichádzajúcimi s novými neobvyklými myšlienkami, sa tak rozširujú rady potenciálnych čitateľov, pochopenie literárnych odborníkov. To je výhoda oproti malej kultúre, krajine, ktorá môže byť rurálnejšia, viac zahľadená do seba, viac ovládaná náboženským (ideologickým) konzervatívnym zmýšľaním. Je prirodzené, že veľké národy kultúry nemajú aj z tohto dôvodu vôľu poznávať literárnu tvorbu a spisovateľov z malých krajín, pretože takých majú v ich krajine dostatok. Ako objaviť niekoho zvláštneho, keď informácie pre nich z cudzieho jazyka čerpajú cez sprostredkovateľa? Takýto žiadaný autor z práve uvedených argumentov nemusí byť úplne docenený a úspešný. Pri rozhodovaní aký titul preložiť, sa potom zvolí nejaký úspešný autor, ktorý je však konvenčný, prostredný, tuctový. Tejto zaužívanej schéme sa dá vymknúť počas dramatických udalostí v ktorejkoľvek malej krajine, ktoré otvárajú dvere záujmu o život v nej, o spoločenské dianie a v neposlednom rade, ako ozvenu, o kultúru a  literatúru.


Milan Kundera zažil dve veľké historické udalosti, ktoré ovplyvnili a čiastočne spoluvytvorili jeho dielo. Prvá udalosť je komunistický puč, resp. revolúciu v roku 1948, ktorej sa aktívne slepo zúčastnil, ale rýchlo z opojenia vytriezvel. Druhá je potlačenie všeobecného a nezvyklého oslobodenia z totalitného myslenia vojskami Varšavskej zmluvy (sovietskymi) v roku 1968. Práve v čase násilia veľmoci páchanej na malej krajine, potlačením slobody v ideológii, o ktorej sa myslelo, že nikdy nemôže priať slobodnému mysleniu, práve vychádza Kunderov román Žert vo Francúzsku. Kundera sa sťažoval, že román bol poňatý a prijatý iba politicky, na základe aktuálnej historickej udalosti, nie literárne, existenciálne, a že trvalo dlho, kedy – keď sa zabudlo na rok 1968 a ruskú inváziu -, sa román začal chápať čisto literárne, nie ako politický pamflet proti nespravodlivosti; a až potom bol ironicky Žert správne preložený do francúzštiny (v roku 1985). Lenže nemal naopak Kundera veľké šťastie? Francúzsky spisovateľ Louis Aragon ho nepotreboval čítať, aby o ňom napísal oslavnú recenziu, potreboval ako veľký počet ľavicových intelektuálov vo Francúzsku a na Západe vysporiadať sa so svojim komunistickým omylom. Kunderov román jemu (im) prišiel práve vhod. Keby prišiel v inom čase, v nie historicky dramatickej chvíli, nikoho by príliš nezaujal. To neznamená, že by román stratil na svojej hodnote. Stratil by na cene! Kundera sa tak možno proti svoje vôli stal vo svete známy kvôli politike, nie kvôli jeho literárnemu štýlu, jazykovej vycibrenosti, myšlienkovej a citovej bohatosti, svojskej irónii, existenciálnym otázkam, estetike alebo originalite formy. To neznamená, že Kundera by sa svojimi výnimočnými dielami nepresadil, ale jeho cesta by bola kľukatejšia a strastiplnejšia.


Rok 1968 umožnil Kunderovi ako spisovateľovi z malej krajiny, ktorého postihla práve veľká historická udalosť, o ktorú javil celý svet záujem, vstúpiť na medzinárodnú scénu - byť prekladaný a rešpektovaný. Navyše, v Československu bolo zakázané vydávanie jeho kníh a nebolo mu umožnené živiť sa svojou profesiou. To ešte viac priťahovalo záujem zo zahraničia, podobne ako aj záujem o ďalších českých a slovenských spisovateľov. Kunder sa síce stal medzinárodným spisovateľom, zatiaľ nie však svetový. K tomu, aby sa stal akýkoľvek spisovateľ svetovo uznávaný a velebený, literárna ikona, nestačí byť iba prekladaný, ale musí napísať knihu, román, ktorý doslova zmení literárny svet, prekreslí literárnu mapu, prepíše literárne dejiny. Predvídať alebo vopred plánovať, že tým či oným dielom sa môže umelec alebo spisovateľ zaskvieť - získať uznanie expertov, intelektuálov, ale aj záujem širšej čitateľskej obce, spôsobiť povyk v spoločnosti (svetovej – to jest francúzskej, americkej, anglickej, nemeckej, čínskej, latinskoamerickej) - , je nemožné. Je to náhoda? Žiadny kľúč neexistuje. Inak by ho všetci používali. To tiež neznamená, že kto sa nedostane na pomyselné literárne nebo, je zlý spisovateľ, alebo horší ako tí, ktorí svietia na tom nebi. Texty takýchto spisovateľov sú tak trochu ignorované, v ústraní, nerozoberajú sa príliš, neintepretujú sa zo všetkých uhľov,, nevysvetľujú sa nimi zásadné udalosti a literárne dejiny, nehľadajú sa v každej myšlienke skryté odkazy, ktorým doteraz nikto nerozumel, Spomeňme si aspoň na niektoré diela v posledných sto rokoch, ktoré preslávili spisovateľov: Odysseus, Fiesta, Babbitt, Veľký Gatsby, Kontrapunkt, Zelená kobyla, Plešatá speváčka, Čakanie na Godota, Muž bez vlastností, Na ceste, Terra Nostra, Satanské verše. Hosťujúci profesori, Sto rokov samoty, Herzog, Nebo, peklo raj, Lolita, Mulatka Gabriela, Plechový bubienok, Chazarský slovník, Hora duše atď. Niektorí spisovatelia sa prelomili bariéru dielami, alebo s ich menami sa spojili ich hlavné dielo, až na konci života alebo po smrti: Osudy dobrého vojaka Švejka, Majster a Margarétka, 1984, Doktor Živago.


Kunderovým Opus magnum sa stal román Nesnesitelná lehkost bytí. Možno tento jeho román ani nie je jeho najlepší a iné jeho diela sú z rôznych hľadísk zaujímavejšie, originálnejšie, prepracovanejšie, tematicky zaujímavejšie, ako napr. Nesmrtelnost, Žert, Směšné lásky, Valčík na rozloučenou alebo Nevědomost. Ale Nesnesitelná lehkost bytí prišla v pravý čas. V tej dobe sa zdalo, že komunistický systém na Východe bude existovať „naveky“, na Západe panovala chuť poznávať život na Východe, životy obyčajných ľudí, spoločenské témy apod. Celý tento román je práve z tematického hľadiska o porovnávaní týchto dvoch systémov. A tiež možno napísaný štylisticky trochu jednoduchšie ako iné jeho česky napísané romány, čo zväčšovalo plochu pre širšiu čitateľskú obec. Naopak Směšné lásky, ktorej takmer každá poviedka (Eduard a búh, Nikdo se nebude smát, Falešný autostop atď.) je skvostom svetovej literatúry, ale celý súbor poviedok zostáva neprávom opomíjaný, asi práve preto, že neobsahuje žiadne politické témy, politický podtón. Možno Kundera urobil pri nich chybu a mal viaceré z nich dať sfilmovať (niektoré sú), aby ich zviditeľnil, aby zviditeľnil myšlienky, na ktorých sú postavené (poviedka sa predsa len dá vernejšie a ľahšie sfilmovať ako román).


Literáti by si ale nemali robiť ilúzie o docenení, uznaní, kvalite, hodnotách: knihy, romány, poviedky, aj ti veľké, sa čítajú pre zábavu, pre spoznávanie života – mladí ľudia, pre pochopenie historických a politických udalostí, alebo preto, že patria k spoločenskému bontónu, k všeobecnému prehľadu, alebo pre potvrdenie literárnych a estetických klišé a konvencií, ktoré v danej dobe preferujú a obhajujú literárni kritici, spisovatelia, proste literárna obec. Nečítajú sa len pre ich témy, originalitu, estetiku, štýl, humor. O to ťažšie je pre spisovateľa z malého jazyka preraziť, zaujať. Je chytený do literárnych konvencií svojho malého národa, jej literárnej obce – ktorá je vždy rozhádaná, polarizovaná, ale v základoch si rozumie-, ktorá ho ignoruje, ostrakizuje, niči. Nechápe ho, nedovolí mu preto ani vyslať ho von, do iného jazyka, veľkého jazyka. Veľké historické a politické udalosti otvárajú pre malé národy dvere do sveta, je tu hlad po vedomostiach, túžba pochopiť, čo sa v nich deje, pochopiť cez cudzie udalosti vlastné problémy. Preto invázia vojsk Varšavskej zmluvy a potlačenie Pražskej jari v roku 1968 bolo šťastím pre spisovateľov a umelcov – otvorili sa im dvere, začali ich cudzinci prijímať rozumom aj srdcom. Inak by ich vôbec neobjavili, nespomenuli by si na kút sveta, kde pôsobia. Zároveň počas veľkých spoločenských a historických udalostí sa vytvorí množstvo otázok, existuje množstvo nezrovnalostí, oficiálna doktrína vždy musí zavádzať, aby vytvorila jednotu, čo vytvára nesmiernu hmotu k umeleckému spracovaniu. A rovnako môže pôsobiť aj uvoľnenie – dať priestor k „narodeniu“ veľkých spisovateľov, silnej spisovateľskej generácii, napr. v Španielsku po páde Frankovej diktatúry – Millás, Mariás, Molina, Cercas, Mendoza, Vila-Matas, Atxaga atď., alebo v Číne v tomto storočí. Preklady čínskych spisovateľov sú nám prístupné vďaka skvelej práci vydavateľstva Verzone.


Iné je to vo filme, ktorého vizuálny jazyk je medzinárodnejší, ľahšie prístupný pre ľudí rôznych jazykov, preklady sú triviálne. Vo filme sa stačí niekedy trafiť do témy, vystihnúť, dopyt vo svete, ako československá nová vlna v 60. rokoch alebo rumunská vlna v súčasnosti, a môžu uspieť v zahraničí, v konkurencii veľkých národov, veľkých peňazí a moci aj malé národy. Podobne v divadle sú preklady ľahšie, divadlo je spoločensky dostupnejšie, a teda úspech možno dosiahnuť rýchlejšie a ľahšie. Možno by každý ambiciózny spisovateľ mal napísať aj divadelné hry, ak uspieť vo svete.


Kunderovi vi Francúzsku niektorí vytýkali jeho francúzštinu, zmysel pre francúzštinu. V zborníku statí „Milan Kundera aneb co zmúže literatura?“ (Host, 2012) z rovnomennej konferencie v Brne z roku 2009 Martin Petras uvádza, že aj Kunderov priateľ, spisovateľ Philippe Sollers mu vytýkal, že jednoduché perfektum v rozprávaní už dnes pôsobí preciózne a komicky (zvlášť keď má i za barličku konjuktív imperfekta). Nuž, ale čo Kundera nepoznal dokonale svoje románové preklady do francúzštiny? Nepoznal svoj „francúzsky“ jazyk? Mohol nepísať ním? Nedokázal odvodiť v nich používaný minulý čas? A nikto mu napríklad nevyčíta jeho esejistickú francúzštinu. Napríklad esejistická kniha Zrazené testamenty je napísaná skvelým, výbušným a grandióznym štýlom. Alebo je to všetko len hľadanie argumentov na vyjadrenie nešpecifikovaného sklamania z jeho nových románov, ktorú sú tematicky aj objemovo užšie, majú inú formu? Alebo je to sklamanie, že v týchto románoch sú už dominantné francúzske, západné témy - na ktoré predsa majú domáci Francúzi svoj jasný názor, dokonalé poznanie -, nie svet toho vzdialeného socializmu, totality komunistickej strany -, o ktorom chceli toľko vedieť, odhaliť vo svojom jadre? Francúzska spoločnosť v podaní Milan Kunderu už Francúzov možno toľko, alebo mnohých vôbec, nezaujímala. Za román Nevědomost, kde sa Kundera vracia do Čiech, do aktuálneho diania v postkomunistickom svete, zožal zo štyroch písaných francúzskych najlepšie prijatie a hodnotenia. A je to myšlienkovo a tematicky asi najpríťažlivejší a najlepší jeho francúzsky napísaný román (po roku 1990). Lenže Kundera sa vo svojich esejistických knihách venuje aj atmosfére, prostrediu, zmýšľaniu francúzskych intelektuálov. V knihe Setkání (Une Rencontre), česky Zahradou těch, kterou mám rád píše o čiernych listinách (Anatole France, Emil Cioran) ich vytváraní, prelietavosti, zapisovaní a vymazávaní, kde si nikto nemôže byť istý, či tam ten či onen patrí, či nie, či tam nebude patriť aj on. Nebude po rokoch dekádach širšie odborné publikum ignorovať Kunderovu estetiku, formu jeho diel, štýl písania, a nestanú sa jeho romány, a on s nimi zviazaný, iba objektom pre akademické štúdium komunistických režimov, rozdielu medzi Východom a Západom, ktorý vtedy niekedy dávno existoval?


Vývoj tvorby Milan Kunderu trochu pripomína Ludwiga van Beethovena: Beethoven dosiahol vrchol svojej tvorby IX. symfóniou, potom stratil sluch a venoval sa menšín útvarom - napr. sláčikovým kvartetom a fúge -, v ktorých bol možno originálnejší ako v symfóniách. Kundera podobne dosiahol vrchol románom Nesmrtelnost, stratil češtinu, prešiel na francúzštinu a začal sa venovať kratším útvarom. Nepísal sláčikové kvarteta alebo fúgy? Kundera síce vysvetľuje svoje romány, ich formálnu stavbu, inšpiráciu, ako sa aj venuje muzikológii, hudobným skladateľom vo svojich esejistických knihách, ale málokto skúma jeho romány z muzikologického hľadiska. Jeho české romány, ich formu, podrobne popísal vo svojich esejach, ale menšie francúzske romány sa z muzikologického hľadiska neanalyzujú. Výnimku tvorí napr. Anna Žurawska v spomínanej knihe statí z konferencie v Brne. Aké fúgy, sonáty alebo symfónie Kundera napísal? Keď zameníme postavy za hudobné nástroje určite sa dejú dobre rozobrať? Napodobňoval Kundera iba hudobné formy alebo priniesol do nich niečo nové, posunul ich vpred, rozvinul, inovoval - ako sa dnes moderne hovorí? Nuž, ale to je otázka, a výzva zároveň, na muzikológov, a nie literátov, aby sa touto témou zaoberali.


V Kunderových románoch, ale v esejach, hrá dôležitú, skôr až principiálnu úlohu, náhoda. Náhody - neočakávané stretnutia, banálne príhody, bezvýznamné rozhodnutia a činy, ktoré sa menia významné až osudové a historické - vytvárajú naše malé aj veľké dejiny, osudy ľudí, ale aj osudy národov, spoločenstiev, štátov. Osudy ľudí alebo národov nie sú logickým vyústením racionálnych rozhodnutí, ku ktorým speli vopred dlho pripravenými činmi a premyslenými argumentmi, pretože aj keď sa tak dialo, spelo, vyvíjalo, vždy do toho vstúpi práve nejaká banálna náhoda ako napr. (vymýšľam si) zmeškanie vlaku, príchod električky o dve minúty neskôr, pretože stála červenej, čo spôsobí..., predvídaná choroba prechladnutie (vypitie pohára studenej vody, vyvrtnutie členka), brzdenie na ceste pred prechádzajúco mačkou, rozhodnutie postavené práve emočnom prežitku javu videnom nechtiac v televízii a pod., alebo ho naštrbí bezvýznamné stretnutie, ktoré naberie význam časom a prevráti všetko naruby.


Veľkými Kunderovými témami sú tiež spoločnosť spektákl, identita (falošná istota, prelietavosť, zámena) a nedorozumenie. V spoločnosti spektákla, kde sa  každý predvádza, aby bol vidieť a počuť - a musí byť videný alebo počutý, lebo inak nejestvuje, neuspeje, stratí sa. A v dobe sociálnych médií sme postúpili v predvádzaní o stupeň vyššie, sme zahltený názormi, politickými argumentmi, fotografiami, popismi udalostí, ktoré v živote toho či onoho toľko znamenajú – ale my nie sme v skutočnosti na nič z toho zvedaví -; alebo mnohí sa stávajú od nich závislí a nedokážu bez týchto nechcených banalít žiť. Toto predvádzanie avšak vyžaduje porozumenie, alebo aj odmietnutie, lebo aj to je forma vnímania. Kundera v poslednom svojom románe Oslava bezvýznamnosti načrtáva tému rôzneho vnímania hodnotenia historických postáv a ich vnímanie generáciami. Pre jednu generáciu môže byť Stalin, človek, ktorý naháňa strach a každý sa bojí, v inej zlá postava, ktorú každý odsudzuje a nenachádza v nej nič dobrého, a v inej ako bezvýznamná bábka, na ktorej sa je možno smiať. Ľudia môžu o komkoľvek, o akejkoľvek udalosti, jave hovoriť, vymieňať si názory, dokonca si rozumieť, ale príslušníci rôznych generácií – ale aj ľudia vo všeobecnosti -, za tým nánosom rozprávania vnímajú niečo iné. V románe Oslava bezvýznamnosti dve postavy hovoria v dvoch cudzích jazykoch, aj keby sa dohovorili v jednom spoločnom. Jedna postava tak činí, len aby bola zaujímavá, teda nie bezvýznamná. Zbližuje je ich to, chápu sa, čo na tom, že ani jeden nevie, čo ten druhý hovorí. A dokonca z poviedky (filmu) Já trúchlivý búh vieme, že takéto chápavé nedorozumenie, dané zámenou identity, môže priniesť vytúžený plod, uspokojenie túžby, nádej do budúcna, ibaže nie autorovi, resp. jedincovi, ktorý pozná pravdu.


https://blisty.cz/art/77180-skryta-hra-symbolov-a-motivov.html


https://blisty.cz/art/72758-kundera-cesky-francuzsky-alebo-stredoeuropsky-spisovatel.html


https://blisty.cz/art/68038-neznesitelny-priemysel-myslenia-a-romanov.html


https://legacy.blisty.cz/art/46171.html


https://blisty.cz/art/75086-literarna-cena-opat-s-politickym-podtextom.html

0
Vytisknout
3242

Diskuse

Obsah vydání | 3. 4. 2019