26. 2. 2019 / Almir Strinić
Ako som spomenul už v mojom predošlom článku, mužská homosexualita sa považuje v našej západnej kultúre za niečo nemužné, za odchylku a vadu,ktorá nemá s tradičnou, normálnou a akceptovateľnou mužnosťou nič spoločné.
Muži v našom západnom ponatí majú byť individualizovaní, zbavení akejkoľvek emócie a nedajbože emócie voči rovnakému pohlaviu. Kamaráti by nemali medzi sebou prechovávať nejaké hlbšie emócie, držanie pod pazuchu s kamarátom či za ruku by bolo pre veľa ľudí nezvyčajné. Pamätám si, ako mi moja kamarátka na základnej škole na Slovensku povedala, že sa bojí, že jej brat je teplý, lebo chodí s kamarátom často na kávu a predsa muži spolu na kávu nechodia, to je priteplené. Kde sa vzalo tak strašne ochudzujúce a úzke ponatie mužnosti? Stojí za tým kresťanstvo, patriarchát či niečo iné?
V našom kultúrnom okruhu muž má mať výlučne heterosexuálnu orientáciu – to znamená, má byť orientovaný na ženy, to o o ňom rozhoduje, či je správny muž alebo nie. Totižto v našej spoločnosti je hlboko zakorenená predstava, že ak muž nemá čisto heterosexuálnu orientáciu, tak je istým spôsobom deviant, niekto, kto nie je schopný normálneho vzťahu so ženou a je na druhom brehu, z ktorého nie je návrat späť.
Akoto, že sa homosociálne a homoerotické správanie odcudzilo mužskému svetu? Touto otázkou som sa začal zaoberať počas ciest po moslimských krajinách a štúdiu v Turecku. Tieto krajiny s niekedy homofobnymi zákonmi (ktoré sú väčšinou pozostatkom britskej alebo francúzskej nadvlády) sa mi zdajú niekedy viac benevolentnejšie voči medzi-mužským vzťahom, aj keď západny koncept homosexuality je odmietaný.
Homosexuálne správanie bolo v istých formách vo veľa patriarchálnych kultúrach vyžadovaným znakom mužnosti. Kto by nepočul o slávnom Thébskom vojsku, kde boli emočné vzťahy medzi mužmi vyžadované a podporovali bojaschopnosť vojakov. Okrem toho, takmer všetky väčšie kultúry okolo Stredozemného mora poznali / a do istej miery az doteraz/ fluiditu sexuálneho správania u mužov. Treba ale poznamenať, že tieto kultúry .. od antického Ríma až po starovekú čínu nepoznali homosexualitu a heterosexualitu. V prvom rade, mužská sexualita nebola definovaná tým, s akým pohlavím má muž sexuálny styk ale akú úlohu v ňom zastáva. Aktívny partner t.j ten, čo zastáva aktívnu rolu počas penetrácie je považovaný za muža a je viac menej jedno, pokiaľ je partnerom žena, transexuál či mladý muž. Tento pohľad na mužskú sexualitu si zachoval islamský kultúrny okruh. Je zaujímavé, že v každej kultúre, ktorá skôr aktívnu rolu v penetrácií považuje za znak mužnosti, nezaujímac sa o to, aké pohlavie má pasívny partner, je počet mužov angažujúci sa v momentálnom bisexuálnom správaní väčšinový. Pointa je v tom, že v našej kultúre toto rozlíšenie neexistuje. Akýkoľvek styk s rovnakým pohlavím je u západného muža považovaný za deviáciu od mainstreamovej mužnosti – v západnom svete je tou normou heterosexuálna orientácia – a to zapríčinuje, že muži sa od toho snažia čím viac dištancovať. Prečo? Mužská identita je krehká a závisí od potvrdzovania si mužnosti. To, čo považuje kultúra za znak mužnosti a znak deviácie od mužnosti je neoddeliteľným dielom sociálizácie a výchovy chlapcov.. Toto potvrdzovanie maskulinity je univerzálne. Avšak ak spoločnosť povie mužovi od detstva, že jeho bisexuálna stránka je totálne nezlúčiteľná s jeho mužnosťou, spojí si ju s existenčným, kastračným strachom a je schopný ju potlačiť na celý život a brániť svoju heterosexuálnu mužnosť aj za cenu agresie voči ľudom, ktorý majú inú identitu alebo mu pripomínajú niečo, čo je dávno v nevedomí vytlačené. Preto je homosexuálne správanie v západnej spoločnosti vlastné len takzvanej sexuálnej menšine, ľudom, ktorý v skutočnosti naozaj nemajú na výber a ich homosexuálna orientácia je nemenná a väčšinová . Avšak ak sa pozrieme na historiu, je zrejmé, že u veľkej časti ľudí je sexuálne správania veľmi ovplyvniteľné kultúrnymi normami a tým čo je akceptovateľné, prijateľné a v prvom rade, najmä u muzov, čo je považované za mužné. V starovekých kultúrach ako boli Atény, boli vzťahy dospelých a adolescentných mužov prijateľným znakom mužnosti, avšak nemôžeme tvrdiť, že títo muži by boli gayovia. V dnešnom západnom svete by títo muži mali pravdepodobne heterosexuálnu identitu, nakoľko vačšina z nich bol schopná mať aj pohlavný styk so ženou a založiť si rodinu a nepreferovala styky s inými dospelými mužmi, tak ako je to v dnešnom ponímaní homosexuality bežné. Taktiež, v dnešnej takzvanej západnej, homosexuálnej komunite je takmer úplne absentujúci kult takzvaného krásneho chlapca. Takmer všetky kultúry, ktoré poznali tieto homosociálne spoločenstvá fungovali na princípe pederastie – to je vzťahov s vekovým rozdiel ( treba poznamenať, že v týchto dávnych dobách bola life expectancy veľmi nízka a ľudia sa málokedy dožívali vyššieho veku, z toho sa dá vyvodiť že niekto kto mal 16 rokov bol považovaný za dospelého človeka- nie za dieťa, ako v našej spoločnosti, kde ľudský život sa vdaka modernej medicíne predlžil a tým pádom aj detský vek). Táto pederastia ale nemala len sexuálny podtón, ale najmä edukačný. Bola to cesta ako začleniť mladého muža do spoločnosti a spraviť z neho pravého muža, prostredníctvom silnej, emočnej väzby. Tento model v dnešnej homosexuálnej komunite neexistuje – aj ako inštitúcia ale aj ako smybol krásy. Antické a renesančné sochy, čínské maľby, arabské a perzské ľúbostné verše či dokonca Oscar Wild – všetky nádherné umelecké diela, ktoré boli vytvorené umelcami pred začiatkom 20. storočia, ktorí sa zaoberali homoerotikou, všetky sa zaoberajú zobrazením a obdivom mužov v adolescencii. Tým, že v západnej spoločnosti sa angažuje v mužských, istopohlavných vzťahoch len homosexuálna komunita – muži s väčšinovou, homosexuálnou orientáciou, tak starodávny kult krásneho chlapca chýba, nakoľko by sa dalo povedať, že homosexuálne orientovaných mužov priťahuje mužský princíp- to je mužný, svalnatý typ. Viem, že ide o trocha konzervatívne tvrdenie, ale počas mojich štúdií perzskej, otomanskej či staročínskej literatúry som sa nestretol s tým, že by diela glorifikujúce mužsku krásu niekedy popisovali a ospevovali dospelého muža s výrazne mužnými znakmi a tento štýl homosexuality bol v starovekých spoločenstvách veľmi riedky a skôr odcudzovaný. Kult mužskej mladosti bol v antických kultúrach veľmi častý a pretrváva v istých aspektoch aj doteraz v oblastiach, ktoré nepriamo naväzujú na antické civilizácie a zrejme pretrval aj po presadení sa abrahámských náboženstiev. V našej kultúre táto forma obdivu existuje, aj ked v inej forme – speváci ako Justin Bieber sú miláčkom publika – aj ked oficiálne len u žien. V južnej Korei su populárne chlapčenské skupiny s výrazne femininým lookom, ktorý sa nehanbia počas koncertu prejavovať si jemné dotyky či bozky. Takže kult krásneho chlapca existuje aj v západnom, modernom svete avšak nie je priamou súčasťou homosexuálnej komunity do tej miery, ako to bolo v iných kultúrách. Príčina je tá, že homosexuálna komunita je kultúrne, politicky a sexuálne oddelená od heterosexuálnej väčšiny neviditeľným pojmom zvaným sexuálna identita.
Homosexualita je quasi-medicínsky pojem, ktorý vznikol v 19. storočí v prostredí vyvíjajúcej sa psychiatrie a v čase, kedy v Európe a Amerike bolo myslenie založené na rôznych pseudovedekých názoroch. V tej dobe fičala eugenika a hlboké presvedčenie o nadradenosti a podradenosti rás. Toto prostredie dalo vzniknúť aj kategorizácií sexuality na normálnu a nenormálnú t.j normálna, je tá, čo vedie k prokreacií. Nakoľko sa Európania stretli počas svojich kolonizačných výpadov so sexuálnou pestrosťou na veľa kontinentoch, verili, že ich heteronormativita je znakom superiórnej civilizácie. Neprekvapuje ma, že táto homofobna kategorizácia ľudskej sexuality vznikla práve v germánskom prostredím, poznačeným puritánskym protestantizmom a racionálnym zmýšlaním. V tomto období, na sklonku 20. storočia, dali psychiatri a vedci vzniku homosexuálnej identity, niečoho, čo je abnormálne a vylučuje sa od prokreačného sexu. Homosexualita bola braná ako deviácia a myslím si, že toto medicínske segregovanie homosexuality ako špeciálnej kategórie a identity určujúcu celú osobnosť človeka prispelo k modernej homofobií a je to naozaj nešťastný krok. Pokiaľ sa rozprávate s ľudmi napríklad v Srbsku o homosexualite, častokrát argumentujú o tom, že ide o bolest (choroba) a že by sa takí ľudia mali ísť liečiť. Táto percepcia homosexuality ako o chorobe rozhodne nie je produktom biblie či kresťanstva, nakoľko takýmto spôsobom sa tam homosexualita nikde nespomína. Vo veľa europskych krajinách bola v 20. storočí mužská homosexualita braná za chorobu a deviáciou a maloktorý homofobny človek argumentuje, že ide o hriech či sodomiu, skôr sa odvoláva na medicínsky model, ktorý sa zakorenil hlboko do povedomia ľudí. Chcem len pripomenúť, že až do roku 1987 bola pre psychiatriu homosexualita duševnou chorobou. Ludia, ktorí preukazovali homosexuálnu preferenciu boli ponižovaní, zneužívaní a liečení pseudovedeckým a krutým spôsobom, pokiaľ boli zverení do psychiatrickej opatere. Chcem len pripomenúť, že takisto, ako aj kresťanská perzekúcia sodomie, aj tento spôsob zaobchádzania s homosexualitou vznikol na pôde západnej, judeo-kresťanskej civilizácie. Je pozoruhodné, že tento segregačný, diskriminačný a neskutočne obedmzujúci termín homosexualita používame aj dodnes, aj ked si myslíme, že za ním žiadna negatívna konotácia nie je. Ja si osobne myslím, že sexuálna sloboda nespočíva v segregácií, ale jednote. Pre západného muža bola akákoľvek forma ne-heterosexuálneho správania poslednou voľbou. Pre veriacich najmä hriech, pre ostatných deviácia mužnosti, ale nič, čo by bolo akceptovateľné ani len v náznakoch. Môj nemecký známy, 65 ročný kolega, mi raz spomenul ako gayovia z Nemecka v 60 rokoch odchádzali často na dovolenku do Maroka či do južného Turecka, aby mali aspon raz za čas šancu užiť si svoju sexualitu, nespútane a slobodne. Je dnešná Europa iná? Zmenila sa? Áno aj. Nepáči sa mi, ale že aj nadalej sa homosexualita propraguje ako niečo, čo je iné. Právežé to iné je súčasťou každého z nás, vo väčšej či menšej miere. Takisto, pokiaľ obroda mužskej homosexuality bude aj nadalej podporovaná a fixovaná na feminizmus a kritiku toxickej maskulinity, väčšinovo bude od mužov odmietaná a budú sa od akéhokoľvek prejavu homosexuality dištancovať. Vezmime si príklad: držanie sa za ruku bolo bežné pre mužských kamarátov aj v Europe, pred 20. storočím. Vďaka ale homosexuálnej hystérií ktorá vznikla na sklonku 20. storočia, sa začala homosexualita brať ako špeciálna kategoria ľudí, ktorá nemá nič spoločné s väčšinou. a to viedlo k rigídnemu prejavu mužnosti. Môj americký známy, ktorý žije v Istanbule si zvykol na turecké moresy ako je napríklad držať sa s kamarátom pod pazuchu či bozkávanie na líce pri pozdrave. Sám mi povedal: Ak by som to spravil doma v Amerike s kamarátmi, zrejme by mi vrazili. Homofobia je aj o maličkostiach, nielen o tom, či zákon povolí manželstvo alebo nie. Častokrát, zákon môže zmeniť legislatívu ale nemôže zmeniť srdcia ľudí a povedomie, ktoré sa tvorí storočným utváraním kultúry. V Nemecku, kde žijem, sa síce gayovia môžu ženiť, ale máloktorý môj arabský kamarát sa chcel so mnou držať za ruku na prechádzke po ulici, lebo to jednoducho bije do očí a ľudia vedia nepríjemne zazerať a možno ak by ho videlo dievča, s ktorým randí, začalo ho by ho upodozrievať z homosexuality, len vdaka tomu, že sa s iným človekom drží za ruku. Je to naozaj liberálne zmýšlanie? Ja osobne si myslím, že homofobia nezmizne z povrchu, pokiaľ budeme ľudí a ich komplexnú, farebnú sexualitu označovať medicínskymi termínami, ktoré vznikli v Europe 20. storočia, ktorá bola otrávená nacionalizmom, rasizmom a šovinizmom. Veľa ľudí si taktiež neuvedomujeme, že ak budeme nútiť kultúram a národom, ktoré majú úpne inak zažité sexuálne správanie výraz homosexualita, ktorý vznikol v typicky germánskom a anglo-saskom prostredí, tak tým zároven aj ničím lokálne a častokrát pestrejšie formy sexuálneho správania a provokujeme paniku a morálnu hystériu, ktorá častokrát ústí do všeobecnej homofobie. Zaujímavým príkladom je aj Rusko. Dnes považované za baštu homofobie, pred 18. storočím nebolo homosexuálne správanie medzi šľachtou a poddanými nič nezvyčajné. Prvé náznaky homofobie a restrikcie prichádzajú až v 18. storočí, kedy sa cár Peter Veľký snaží o europizáciu Ruska. Adopcia európskej administrácie a pravidiel importuje automaticky aj v Europe rozšírený zákon proti sodomii.
Diskuse