Za mojich školských čias sa jazyk vyučoval na základe vrodeného talentu: Píš, ako ti bolo dané. Buď si dobrý alebo zlý. Kvalitu neurčovali vopred zadané kritéria, ale väčšinou intuícia. Ako odstrániť svoje nedostatky sa neučilo. Niet sa čo čudovať: Slováci poznajú podstatné mená um a dielo, ale slovesá umět a dělat nie; oni robia. (Pozn. ku komunizmu: Znalosť slovenskej mentality mi prezrádza, že ľudia netúžia po práci, ale po robote.) Ja som sa učil (ak som sa naučil) správne slovensky spätne pri výučbe cudzieho jazyka. Veľakrát sa riadim vnútornou estetikou. Natíska sa ale univerzálnejšia otázka: Sú krkolomné pádové spojenia, inšpirované napríklad cudzím jazykom, iba porušením pravidiel a stratou pre vyjadrovanie alebo prínosom, či alternatívou?

Na Slovensku oproti Česku možno badať omnoho chudobnejšiu slovnú zásobu jednotlivcov, obmedzené jazykové a literárne vyjadrovanie. To vedie nielen k obmedzenosti literatúry (česká a slovenská sa sťažka dajú porovnávať), ale aj bežného života, a nakoniec ducha človeka a celej spoločnosti. Natíska sa otázka: Vedie obmedzenosť pravidiel spoločnosti človeka alebo obmedzenosť človeka k tvorbe obmedzených pravidiel?

Čím potom žije/žil jazyk resp. slovenská jazykoveda? Odpoveď je jednoduchá -- obmedzovaním. Na tvorbe legislatívnych noriem obmedzujúcich jazyk. Jednou z vetiev je úplne vymietenie čechizmov zo slovenského jazyka (napr. snáď, správne azda). A to nie jednoduché. Osobne pôvodom zo západného Slovenska mám s tým problém. Niekedy totiž slovo staroslovienskeho (aby som určil spoločné jazykové územie) pôvodu môže byť nepravé a naopak slovo pôvodom z latinčiny to pravé. Inou vetvou je odstraňovanie synoným, určovanie jediného správneho výrazu a jeho legislatívne zaklincovanie.

V slovníkoch cudzích jazykov sa potom môže stať, že napríklad na tri anglické slová vyjadrujúce miernu pojmovú odlišnosť pripadá jeden slovenský ekvivalent. Bohatstvo slovenčiny pritom ponúka viac ekvivalentov. To samozrejme vedie ku chudobnému mysleniu a chabým úsudkom, ktorými Slováci vynikajú. Ďalšou vetvou je (či skôr bola) aplikácia jazykových väzieb slovenského dedinského ľudu na svetovú literatúru. Takže sa môže stať, že meštiak hovorí ako sedliak, alebo ironický text sa zmení do melodrámy. (Porovnajte si niektoré preklady.)

Neuveriteľné a jedinečné šikanovanie na úzkoprsosti nadobudlo aj svoje knižné zhmotnenie. Je ním kniha "Ako nehrešiť proti slovenčine" (výstižný názov), kde sa dozviete, čo je správne slovensky a čo nie. Na jednej sú uvádzané správne predložkové viazania, ktoré sa v rámci školského vyučovania takmer neučia: dôvod pre niečo je správne dôvod na niečo, pre začiatok -- na začiatok, u telefónu -- pri telefóne, alebo fonetické prešmyčky: podozrelý -- podozrivý, dodržovať -- dodržiavať. Ale potom sú uvedené slovné výrazy, ktoré sú prirodzené, avšak pre zákonnú slovenčinu nevhodné: doznať, jednanie, zanietenie, mať za následok, mať za to, či zvykne hovoriť, ktoré rozširujú vyjadrovacie a intelektuálne schopnosti človeka a v cudzích jazykoch sú ozdobami. A to nie je všetko: nesprávne je sranda -- správne psina, trepať piate cez deviate -- trepať dve na tri, fena hára -- suka sa honcuje.

Jeden novinár z nemenovaného denníka mi raz tlmočil jemu nepochopiteľný malér: Vo svojom príspevku použil pojem húsenková dráha. Jazykový korektor mu vytkol čechizmus a opravil na húsenicová dráha. Argumenty novinára, pochádzajúceho priamo z lona Slovenska, o prirodzene implementovanom výraze českých cirkusantov vyšiel do prázdna. Lenže mýlil sa aj korektor, pretože správne potom je húsenicová trať. Avšak príručka "Ako nehrešiť proti slovenčine" uvádza ako správne označenie vlnovka. Najsprávnejšie potom ale je vlnová trať, či nie?

Verím, že ak niektorým Čechom neboli doteraz jasné niektoré myšlienkové zvody Slovákov, ich úsudky, neomylné tvrdenia a razantné činy, tento výlet do slovenského jazyka by im ich mohol objasniť.