Problémom ruských volieb, samozrejme, nie je to, že sa do Štátnej dumy nedostali pravicové strany (Zväz pravých síl a Jabloko), môžu si za to samy vďaka svojej rozhádanosti. Navyše ich vodcovia (Nemcov a Javlinskij) sú vlastne politicky bezperspektívni -- pre ruských voličov sú priveľmi spojení s ekonomickými a sociálnymi experimentmi deväťdesiatych rokov, ktoré viedli k veľkému prepadu životnej úrovne. A nie je korektné vyhlasovať voľby za nedemokratické len preto, že v nich neuspeli strany a ľudia, ktorí sú sympatickí nejakým americkým a západoeurópskym liberálnym intelektuálom a finančným centrám.

Voľby v Rusku však boli potvrdením dvoch fenoménov:

Prvým je tradičná podoba organizácie moci v Rusku, ktorú -- ako sa ukazuje -- jeho obyvatelia vlastne akceptujú a vyhovuje im. A tou je dominancia výkonnej moci reprezentovanej silným centrom v štáte, ktoré kladie veľký dôraz na medzinárodné postavenie Ruska a armádu a ktoré dokáže udržať v krajine "poriadok". To dnes pre väčšinu Rusov predstavuje Putin.

Samostatná angažovanosť obyvateľstva v politike, vyjadrená napríklad aktívnym členstvom v masových ideologicky zameraných politických stranách, v ich pridružených organizáciách, či v treťom sektore, nepatrí k doterajším ruským tradíciám. A je nezmyslom vyčítať Rusku a jeho obyvateľstvu, aké je a aké má politické preferencie. Niektoré náhľady na svet aj u bežných Rusov sa zdajú priemernému Stredoeurópanovi nepochopiteľné, ba až odpudivé -- napríklad až neprirodzene nadmerne rozšírená predstava o nutnosti veľmocenského štatútu Ruska a o jeho výnimočnosti, no len pokiaľ si neuvedomíme, že Rusko sa vlastne považuje za nástupnícky štát viacerých impérií: ZSSR, Ruskej ríše, Zlatej hordy, Kyjevskej Rusi, Byzancie a teda i Rímskej ríše, a jeho obyvatelia sú takto vychovávaní. (No nelíšia sa v tom až tak veľmi od Britov, Francúzov, Američanov či Číňanov.)

A druhý fenomén je všeobecne platný a bol iba znova potvrdený. Demokracia, v ktorej sa má obyvateľstvo priamo zapájať do politiky, diskutovať a usilovať sa kontrolovať vládnu moc, má význam len tam, kde je sformovaná silná, početná, vzdelaná a sebavedomá stredná trieda. Chudobné obyvateľstvo sužované každodenným zápasom o základné prežitie nemá čas ani vôľu sa priveľmi venovať politike a študovať nejaké politické programy. Stranícky systém je redukovaný na zoskupenia záujmových skupín, ktoré nie sú od seba príliš ideovo diferencovateľné, nemajú stabilnú členskú základňu, sú perzonifikované so svojimi vodcami a plne závisia od finančných sponzorov. Aký varovný príklad aj pre Slovensko!

Prezident Vladimir Putin výrazne posilnil svoju moc. V krajine prakticky neexistuje nijaká štandardná opozícia. Ako s touto mocou naloží a či sa mu podarí skutočne nasmerovať Rusko na cestu vedúcu k modernej blahobytnej a demokratickej spoločnosti, ukáže blízka budúcnosť. Isté šance má. No musí pri tom akceptovať fakt (mnohým reformátorským vládcom nemilý), že v istom momente nemôžu reformy pokračovať bez toho, aby samotný reformátor nesúhlasil s takými vývojovými tendenciami, ktoré skôr alebo neskôr budú oslabovať vlastné mocenské postavenie reformátora...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO