13. 11. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
1989
13. 11. 2003

Môj súkromný berlínsky múr

s úctou venované všetkým bývalým i súčasným utečencom

Babie leto roku 1989 som zhodou okolností prežila vo východnom Berlíne. Do mesta na Spréve som plánovala priletieť vo "veľkom štýle". Nevyšlo to -- dva litre slivovice v krásnych brúsených fľašiach (zamýšľaný podarúnok) nevydržali cestovný nápor a rozliali sa na moje biele tričká. S čiernymi texaskami a obsahom parfumu Eden vytvorili batikovaný, neuveriteľne zapáchajúci chumáč. Z haly berlínskeho letiska som vychádzala v oblaku nezameniteľného odéru, sprevádzaná významnými a pohoršenými pohľadmi sporiadaných občanov NDR.

Vždy tvrdím -- aký začiatok, taký koniec! Ani v tomto prípade som nepokračovala lepšie. Prvý pohľad pred letiskovou halou: až po obzor zaparkované tisíce, ba desaťtisíce bezfarebných trabantov... Samotný Berlín nevyzeral nádejnejšie: nikdy dovtedy (a vlastne ani potom) som nevidela také ohavné veľkomesto (na ohyzdné malomestá som bola zvyknutá...). Širokánske triedy, snaha o akýsi pseudoantický štýl, brutálny múr uprostred mesta. Ale najmä podivuhodná kombinácia vysoko organizovaného poriadku a všeobecnej paralyzovanosti a spomalenosti. Naše "malé slovenské pomery" mi náhle pripadali neuveriteľne dynamické.

Zachránil ma môj muž -- po dlhom odlúčení sme prežili nádherný, niekoľkodňový "hooney moon" v secesnom hoteli (pripomínajúcom romány E. M. Remarqua), prerušovaný len občasnými nočnými alkoholickými výjazdmi na triedu Unter der Linden. Keď sme sa napokon lokálkou premiestnili za manželovými kolegami do blízkeho okresu -- bol už najvyšší čas, myslím, pokiaľ ide o fyzické sily.

Sochári a sochárky všetkých možných národností mi pripravili skvelé privítanie -- "večierok" trval niekoľko dní. Napriek tomu prvotné dojmy neboli zažehnané, a tak prišlo aj na otázky miestnym -- ako to odhadujú, kedy sa tu "čosi stane". Hovorili o tichu pred búrkou, o tom, že "niečo je vo vzduchu", o tlení pod povrchom. Veľmi som im nedôverovala, pravdupovediac, zdali sa mi úplne "prevalcovaní" pomermi. Možno aj preto som v tomto kruhu podvedome vyhľadávala Slovanov -- obľúbila som si Poľku Krystynu, Bulhara Nika a najmä Češku Hanu. Bola to asi päťdesiatročná dáma, už roky žijúca v Nemecku, sršiaca neuveriteľnou vitalitou, nezameniteľným českým humorom: prehovorila a spoločnosť sa okamžite zrútila z barových stoličiek. Od smiechu, samozrejme...

Vrátila som sa domov a niečo sa naozaj začínalo diať. V televízii sa objavovali prvé (najprv nesmelé) správy o exode východných Nemcov, zábery ako preliezajú múry západných veľvyslanectiev v Prahe, nechávajúc za sebou (či pod sebou) celý svoj predchádzajúci život a skromný majetok. Zaúpela som... dobre ste to cítili, chlapci nemeckí, už je to tu!

Jedného sobotného rána zazvonil ktosi pri dverách. Otvorila som a uvidela neznámeho, približne štyridsaťročného, mierne obezitného muža. Plavé vlasy na ježka, bledé obočie i mihalnice, tepláková súprava, ruksačik a akési puzdro. Predstavil sa ako Helmut z Berlína, saxofonista (v puzdre bol jeho nástroj) a Hanin priateľ. Hana ho za nami posiela, vraj sa na nás môže spoľahnúť a určite mu pomôžeme.

Pozvala som ho dovnútra a vzápätí sa mala dozvedieť účel jeho návštevy: manželka i dcéra sú v Mníchove (podarilo sa im odcestovať na základe akejsi krátkodobej výnimky), nevrátia sa, jeho však už za nimi nechcú pustiť. Prišiel teda sem, pod Devínom prepláva Dunaj do Rakúska. Bol pevne rozhodnutý, vraj radšej rýchla smrť než beznádejné čakanie. Chvíľu trvalo, kým uveril, že neprepláva nič a už vôbec nie Dunaj pod Devínom. Opisne som mu vysvetlila, čo by ho v každom prípade čakalo (ratatatata, tak robí samopal našich pohraničníkov, Helmut, a navyše nemám najmenší záujem o smrť v priamom prenose, na tú nechodím ani do kina...), novopríchodzí moje slová potvrdili. Dal si kávu, neskôr obed, potom od únavy zaspal. Keď sa prebral, jeho pôvodná manická aktivita bola preč, upadol do apatie a úplne sa odovzdal do opatery.

Večer sme zvolali priateľsko-rodinnú poradu potenciálnych "spolupáchateľov". V televízii práve ohlásili, že Maďarsko umožní občanom NDR bez sankcií prejsť na územie Rakúska! To bola novinka a možné riešenie Helmutovej situácie, problémom ostávalo, ako ho dostať do Maďarska -- jeho pas umožňoval len vstup na územie ČSSR a naše orgány občanov NDR z maďarských hraníc stále nekompromisne vracali naspäť. Kamaráti pochádzajúci zo slovenského juhu dostali neodkladnú úlohu zmapovať terén, nájsť vhodné miesto na relatívne bezpečný prechod do Maďarska, kde ho mal prevziať ďalší miestny človek a dohliadnuť na oficiálny prechod do Rakúska. Prvý výjazd na slovenský juh sa udial v našom bielom Favorite, čo sa nám skoro stalo osudným. V tých rokoch išlo o pomerne luxusné auto, vzbudzujúce pozornosť, navyše s bratislavskou značkou.

Dobrovoľní pomocníci VB zapisovali ostošesť, traktoristi sledovali ďalekohľadom, nakoniec takýto "skvostný" úmysel nenapadol iba nám, cestou sme videli niekoľko opustených (a už vyrabovaných) automobilov s východonemeckou ešpézetkou. Nechýbali medzi nimi ani mercedesy...

Vhodné miesto sme i tak napokon našli. Rovina, po oboch stranách pole, tŕstie, hraničná čiara prebiehala cez stred riečky, v ktorej bolo vody maximálne po pás. Na druhý deň sme sa vrátili pre kamarátovu starú otrieskanú škodovku (mimikry!) a začali s prípravami Helmutovho imidžu. Problém spočíval v tom, že za každých okolností, v každom odeve, s každou pokrývkou hlavy vyzeral aj zo sto metrov ako typický "enderák". Strategicky sme rozhodli o plnom obsadení auta, Helmut sedel nenápadne stlačený v strede so šiltovkou na hlave a s udicou v ruke -- keby nás kontrolovali, bude hrať nemého, ideme všetci spolu na ryby. No, možno sa dalo uveriť, že je rybár, ale nedalo sa spochybniť, že ide o rybára z NDR.

Medzitým miestni občania zintenzívnili svoje šmírovanie, výskyt a frekvencia aktívnych bonzákov zjavne vzrástli. Šofér našej posádky spanikáril a začal vykrikovať, že ho kvôli nám vyhodia zo strany a príde o zamestnanie. Bol to v podstate veľmi triezvy a realistický názor, jedinou novou informáciou pre mňa bolo, že je členom KSS. Upokojili sme sa, nekontrolovali nás, vystriehli sme najvhodnejšiu chvíľu, zdalo sa, že momentálne navôkol niet živej duše. Helmut vyšiel z auta, všetkých vyobjímal a vykročil. Spomalene, pokojne, enderácky. Najprv cez pole, potom do rieky, ruky nad hlavou, v jednej batôžtek, v druhej puzdro so saxofónom.

Bol to šialený pohľad. Až do Bratislavy nikto neprehovoril ani slovo, každý sám prehĺtal vlastné slzy. Večer som prepínala televízor (všetkých päť vtedajších kanálov), maďarská stanica uviedla neoverenú informáciu o streľbe na maďarsko-rakúskej hranici, o uvažovanom zatýkaní občanov NDR tamtiež, situácia sa začala vymykať spod kontroly. Všetci občania NDR boli dôrazne varovaní pred úmyslom prekračovať maďarsko-rakúske hranice, obe strany sa dištancovali od prípadných možných dôsledkov. V noci som samozrejme ani oko nezažmúrila. Nutkavo ma prenasledovala parafráza onoho dobre známeho: kto zachráni jediný život, akoby zachránil celý svet... Bohvie, či to platí aj opačne: kto zahubí jediný život, zahubí...?!

Dohodnutý telefonát z Maďarska sa v nasledujúce dni nekonal, na berlínskom čísle Hany sa nikto nehlásil, iný kontakt neexistoval. Nervozita kulminovala, pridali sa výčitky svedomia, pocity viny. Čo ak toho človeka uväznili alebo nebodaj zastrelili?! Ako budeme ďalej žiť s týmto vedomím?!

Prišiel november a mňa naplno strhol prúd domácich udalostí, očakávania blízkej a konečnej spoločenskej spravodlivosti (nech mi je ospravedlnením moja vtedajšia mladosť a nezrelosť). Ale i tak mi po nociach napadalo, čo asi je s tým Helmutom? Intuitívne som začínala cítiť, že je v poriadku.

V polovici decembra mám narodeniny. V ten rok som najkrajší darček dostala v predstihu, už na Mikuláša. Šiesteho decembra prišla z Bavorska obyčajná pohľadnica: Moji drahí, už niekoľko týždňov som v Mníchove s rodinou, mám byt i zamestnanie v predajni hudobnín, nikdy nezabudnem... A tak ďalej plus kompletná adresa. V ten deň sa už nikto zo zainteresovaných slzám nebránil. Padlo viacero malých súkromných berlínskych múrov vrátane môjho osobného. To je všetko. Nikdy viac som Helmuta nevidela. V prvých mesiacoch som sa možno obávala prejavov "vďaky", patetických zvítaní. Akosi som sa vopred hanbila. Neskôr, pri cestách po Európe a prechádzaní cez Mníchov, mi prišlo trápne uvádzať do pomykova fakticky neznámeho muža dávnou spomienkou na jeho ponižujúci útek. Čo ak je z neho "nový" Nemec, čo ak už radšej zabudol? Život sa žije, ale príbehy ostávajú.

Až teraz po rokoch, keď sa i Helmutov život stal vyrozprávaným príbehom, koketujem s myšlienkou len tak vojsť do predajne hudobnín v centre Mníchova, mrknúť na Helmuta a povedať: "Nemáte chuť preplávať dáku rieku?" Ak ma spozná a zasmeje sa, vylovím z kabelky nerozbitú fľašu slivovice, ktorú dodnes dlhujem jeho krajanom.

                 
Obsah vydání       13. 11. 2003
13. 11. 2003 Mezinárodně hledaný George Novotny poskytl exkluzivní rozhovor Britským listům Jan  Paul
13. 11. 2003 Dnes vydáváme výbor Jak Češi bojují - novou knihu z Britských listů
13. 11. 2003 Jessica Lynch a mýtus americké vojákyně
13. 11. 2003 Ještě jednou o českých reakcích na zprávu UNICEFU o dětské prostituci v ČR Pavel  Kelly-Tychtl, Jan  Hošek
13. 11. 2003 Čechy v roce 1499: soudní řízení bylo rychlé a soudci nebrali úplatky
13. 11. 2003 Kdo vlastně pozval Bushe do Británie?
12. 11. 2003 George Soros investuje 15 milionů dolarů proti Bushovi
13. 11. 2003 Môj súkromný berlínsky múr Sylvia  Porubänová
13. 11. 2003 Deset bodů na obranu médií veřejné služby před Břéťou Rychlíkem a jeho přáteli... Štěpán  Kotrba
12. 11. 2003 Občan Klaus překročil Rubikon Karel  Dolejší
11. 11. 2003 Václav Klaus nemá pravdu ohledně vývozu zbraní
12. 11. 2003 Zvláštní přístup Amnesty k puči ve Venezuele
13. 11. 2003 "Nejrasističtější film, jaký kdy byl v Hollywoodu natočen" se promítá v Praze
13. 11. 2003 Paradoxy demokracie Ivan  Štefunko
13. 11. 2003 Kavkaz - potenciálně výbušný region Emil  Souleimanov
13. 11. 2003 "Špinavá válka" proti terorismu: Movimiento Peronista Montenero Monika  Fedošová
13. 11. 2003 Kuba může být odbytištěm pro český průmysl Zdeněk  Jemelík
13. 11. 2003 Castrova zpráva pro OSN: Důsledky půlstoletí americké blokády Kuby
13. 11. 2003 Na Homolce eliminují ftaláty
11. 11. 2003 John Simpson: "Mám pocit viny, že jsem zůstal naživu."
11. 11. 2003 Zavolali: "Pane vrchní!" A střelba přestala
12. 11. 2003 Britský ministr vnitra prosazuje biometrické občanky
12. 11. 2003 Krátké "turné" Liz Lochhead po Čechách i Moravě Jiří  Lněnička
3. 11. 2003 Jak Češi bojují - obsah
1. 11. 2003 Hospodaření OSBL za říjen 2003