Básnik, trubkár, spevák, aktivista a patafyzik Boris Vian priniesol svetu túto kontroverznú pieseň. Tesne pred zásadnou porážkou Francúzska v Indočíne a pred výbuchom nepokojov v Alžírsku sa tento bonviván usiloval upozorniť na militaristickú politiku vlastnej vlády. Ťaživá atmosféra spôsobila, že ju nik nechcel zaspievať v pôvodnej verzii a už vôbec nie vydať. Preto ju musel viac ako jedenásťkrát meniť a aj napriek tomu sa stal nepriateľom štátnych štruktúr. V národnom archíve nahrávok pieseň z tých čias doteraz nesie pečiatku zákazu. Boris Vian sa však stále nevzdával a napriek tomu, že nerád cestoval, odišiel v roku 1957 do Štokholmu a podpísal symbolickú zmluvu na jej vydanie v severských krajinách. Text mierne adaptovali na severské pomery s tým, že duch piesne zostal zachovaný. Všetko toto nezabránilo Vianovi myslieť naďalej slobodne, tak, ako to mal rád. Vždy tvrdil, že Dezertér nie je antimilitaristická, ale proobčianska hymna. Dnes sa história akosi opakuje. Militaristický svet zakazuje myslieť opačne. Vlastné svedomie sa pre moc a médiá stáva nezodpovedným populizmom. Nemyslieť vojnovo, znamená pre etablishment myslieť v prospech nepriateľa. Kam sme to dospeli?