Prvý konflikt vypukol v máji 1948, keď ihneď po odchode posledného britského vojaka z Palestíny, bol vyhlásený izraelský štát. V roku 1967 nasledovala "šesťdňová vojna" a v roku 1973 "jomkippurská vojna". Zo všetkých vyšiel Izrael ako víťaz. Agresívny prístup Izraela vyvolával negatívne reakcie medzinárodnej verejnosti a OSN ho vo svojich rezolúciách vyzývala, aby sa stiahol z okupovaných území. Keď izraelská armáda počas jomkippurskej vojny prekročila Suezský prieplav, boli do konfliktu nepriamo zainteresované i obe veľmoci -- USA a ZSSR. V roku 1979 uzavrel Izrael s Egyptom, za asistencie USA, dohodu v Camp Davide. Nasledovalo obdobie relatívneho pokoja. V roku 1987 sa situácia opäť zhoršila, začalo sa prvé veľké povstanie Palestínčanov -- intifáda. Od otvorených medzištátnych konfliktov sa prešlo k lokálnym demonštráciám, bombovým útokom, hádzaniu kameňov, čo trvalo päť rokov. Odvetou bolo systematické osídľovanie okupovaných územia, ekonomické reštrikcie namierené proti palestínskemu obyvateľstvu.

Nádej z Oslo

Zmenu atmosféry priniesla vojna v Perzskom zálive. Rozhodujúce mocnosti medzinárodnej politiky cítili potrebu urovnať blízkovýchodný konflikt. Príležitosť poskytla priaznivá vnútropolitická situácia v Izraeli. Z podnetu USA a ZSSR sa v Madride uskutočnila mierová konferencia za účasti Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Výsledná rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN požadovala navrátenie obsadených území, ukončenie násilností a právo na sebaurčenie národov v regióne. Po madridskej konferencii nasledovali rôzne bilaterálne a multilaterálne rokovania s cieľom priblížiť obe strany. Rozhodujúcu iniciatívu v tomto procese tvorili stretnutia predstaviteľov Izraelu a Palestíny v Oslo v roku 1993. Počas týchto rokovaní došlo k výraznému zblíženiu strán. Organizácia pre oslobodenie Palestíny uznala izraelský štát, prijala rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 242, ktorú dovtedy odmietala, a odsúdila terorizmus. Na druhej strane Izrael uznal Organizáciu pre oslobodenie Palestíny za oficiálneho predstaviteľa palestínskeho ľudu a vyjadril ochotu naďalej rokovať. Za hlavné oblasti rokovaní sa označili témy ako určenie hraníc medzi palestínskou samosprávou a Izraelom, návrat utečencov, otázka izraelských osád na území Palestíny, štatút Jeruzalema a konečné vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu.

V roku 1994 došlo k ďalším ústupkom v rámci dohody "Oslo II", kde sa Izrael zaviazal odsunúť vojská z pásma Gazy a ponechať ich správe palestínskych orgánov a prepustil päťtisíc palestínskych väzňov. Palestínčania sa zaviazali ukončiť útoky voči Izraelu a vysporiadať sa s teroristickými organizáciami. Na uskutočnenie týchto cieľov bol vytýčený horizont piatich rokov. Stále však ostávalo otvorených niekoľko chúlostivých otázok -- problematika izraelských osád na palestínskom území, otázka Jeruzalema a skončenie teroristických útokov. Tie neustávali a spolu s izraelskými radikálmi, ktorí sa v roku 1996 dostali k moci, sa stali hlavnou príčinou spomalenia a nakoniec až úplného zastavenia mierových rokovaní. Nový impulz v rokovaniach znamenali až stretnutia nového izraelského premiéra Jehuda Baraka s Jásirom Arafatom v roku 2000 v Camp Davide, sprostredkované vtedajším prezidentom USA Billom Clintonom. Počas nich, v zmysle princípu "mier za územie", navrhoval Izrael stiahnutie z takmer všetkých okupovaných území. Hoci Arafat tento návrh v princípe prijal, kládol neustále ďalšie podmienky, ktoré zahatali cestu ku konečnému vyriešeniu sporov. Namiesto mierového urovnania nastalo naopak ďalšie zostrenie situácie potom, ako Ariel Šaron, v tom čase ešte iba poslanec, navštívil Chrámovú horu v Jeruzaleme -- svätú horu arabského sveta. Krok vyvolal vlnu protestov medzi Palestínčanmi a viedol k druhej intifáde, ktorej svedkami sme až doposiaľ.

Potrebné reformy

Za všeobecného protestu Izraela sa 14. januára 2003 začala v Londýne konferencia o palestínskej reforme. Na konferencii, ktorej predsedal minister zahraničných vecí Veľkej Británie Jack Straw a na ktorej vystúpil aj premiér Tony Blair, sa zúčastnili delegácie "Blízkovýchodnej štvorky" (USA, Rusko, OSN a Európska únia), ako aj predstavitelia troch kľúčových arabských krajín -- Egypt, Jordánsko a Saudská Arábia. Paradoxne, palestínski delegáti nesedeli oproti predsedajúcemu, ale oproti skromnému televízoru a kamere. Izraelská vláda im totiž zakázala vycestovať, čo bola jedna z diplomatických sankcií uložená palestínskej samospráve po samovražednom palestínskom útoku v Tel Avive začiatkom januára, pri ktorom prišlo o život dvadsaťtri ľudí. Sedemčlennú palestínsku delegáciu viedol minister informácií Jásir Abed Rabbo. Konanie konferencie ohlásil premiér Blair v decembri 2002 s cieľom monitorovať pokrok zaznamenaný v reformovaní vládnutia a namieriť pozornosť medzinárodnej verejnosti na potrebu vyriešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Predstavitelia palestínskej samosprávy deklarovali pripravenosť na radikálne zmeny a na voľby pod medzinárodným dozorom. Samozrejme, ak ich konanie Izrael umožní odvolaním zákazu vychádzania a poskytnutím slobody pohybu. Uznali aj potrebu vytvorenia úradu premiéra, ktorý by existoval ako akási protiváha k Jásirovi Arafatovi. Palestínčanom sa podarilo vytvoriť nový rozpočet, ktorý zjednocuje všetky príjmy na jeden účet a pripraviť návrh ústavy založenej na demokratickej účasti a politickom pluralizme. Palestínske návrhy sa ďalej rozpracujú na nasledujúcom stretnutí "štvorky" vo februári v Londýne. Predstavitelia Palestíny takisto zavrhli používanie násilia voči izraelskému obyvateľstvu, neželajú si zničenie izraelského štátu a požadujú urýchlené nastolenie mieru a ukončenie konfliktu.

Únik zo slepej uličky?

Konflikt sa nachádza už pridlho v slepej uličke. V Londýne dostal to najdôležitejšie -- novú myšlienku. Nový plán, ktorý už bol predmetom diskusií v politických kruhoch Washingtonu a Londýna, začína nachádzať odozvu aj v ľavicovom spektre izraelskej politickej scény a vrelo ho víta i palestínska samospráva. Vychádza zo skutočnosti, že už neexistuje dôvera medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ako sme ju poznali z rokovaní v Oslo. Obe strany budú ťažko dôverovať tej druhej natoľko, aby sa mohla zrodiť nová dohoda medzi nimi samotnými. Nový plán požaduje od strán, aby dôverovali radšej tretej osobe -- Izrael by podľa neho mal odovzdať územia Západného brehu a pásma Gazy dočasnej medzinárodnej správe. Izraelské vojská by sa z území stiahli a na ich miesta by prišli medzinárodné mierové sily. Tie by tam vytrvali, pokiaľ palestínska samospráva vytvorí politické inštitúcie a infraštruktúru potrebnú na chod vlastného štátu. Keď medzinárodní poručníci usúdia, že všetko je pripravené, odovzdajú správu predstaviteľom Palestíny.

Plán obsahuje prvky, ktoré podľa prieskumov verejnej mienky pozitívne rezonujú u oboch komunít. Medzinárodní poručníci by monitorovali palestínske voľby a školili by nových pracovníkov verejnej správy. Izraelčania by tak získali istotu, že keď sa stane Palestína nezávislým štátom, bude to sused, s ktorým sa dá pokojne koexistovať. Problémov je však hneď niekoľko -- pokračujúce palestínske samovražedné útoky na jednej strane a ťažko predstaviteľná ochota Izraela pokojne opustiť okupované územie na druhej strane. Palestínčania už dlho koketovali s myšlienkou dočasnej medzinárodnej správy, izraelské prieskumy sa k tejto otázke tiež stavajú ústretovo. Čo je ťažšie predstaviteľné, je ochota Izraela pod súčasným vedením Likudu plán akceptovať. Predstaviteľnejší je dvojitý tlak na Šarona, jednak z vnútra a jednak z Washingtonu, ktorý požaduje konkrétne činy. Šaron však európske úsilie o vyriešenie konfliktu odmieta a za relevantného partnera zo "štvorky" považuje len Spojené štáty. Hoci neskôr kancelária izraelského premiéra tieto vyhlásenia trochu zmiernila. Šaron požaduje koniec teroru a násilia, rozpustenie teroristických skupín ako Hamas a Islamský džihád a "úplné zanechanie podnecovania". Šaron zároveň tvrdí, že Američania súhlasili so splnením týchto podmienok pred ďalšími krokmi smerujúcimi k vytvoreniu palestínskeho štátu.

Toto všetko prichádza ako časť testu pre izraelského premiéra, ktorý stal pred všeobecnými voľbami plánovanými na 28. januára. Vodca opozičnej ľavicovej Strany práce Amram Mitzna odmietol síce vtiahnuť spor medzi Izraelom a Britániou ohľadne konania konferencie do predvolebnej kampane, uviedol však, že Šaronove komentáre k výsledkom konferencie ukazujú, že nemá záujem o mier. Mitzna vykazuje dávku ambivalencie. Vyhlasuje, že po zvolení za premiéra by pokračoval v rokovaniach s Palestínou tam, kde boli pred dvoma rokmi prerušené a že uznáva právo Palestíny zvoliť si vlastné vedenie. Zároveň neverí, že palestínske vedenie prijme túto výzvu. Veľa prezradia výsledky volieb. Mnoho Izraelčanov podporuje myšlienky obsiahnuté v Mitznovom programe, no ako ukazujú prieskumy, len pokiaľ by ich nevykonala jeho Strana práce. Tá síce dúfa, že sa jej podarí priblížiť sa doposiaľ v prieskumoch vedúcemu Likudu, na päty jej však začala šliapať strana Šinuj novinára Lapida, namierená proti ultraortodoxnému židovstvu a naklonená sekularizácii. Jej predseda je známy svojím voľnomyšlienkarstvom. Strana Šinuj nemá v palestínskej otázke jasno. Verí v budúcnosť Palestínskeho štátu, myslí si však, že tak skoro nevznikne. Výsledky volieb naozaj napovedia mnoho aj v riešení tohto dlhotrvajúceho konfliktu.

Poznámka redakce BL: Článek byl napsán ještě před volbami. Podle předběžných výsledků zvítězil v úterních izraelských parlamentních volbách Likud Ariela Šarona. Definitivní výsledky budou známy ve čtvrtek 30. 1. 2003.